”Zmenil sa mi celkový pohľad na život,” hovorí po dlhej absencii obranca Matej Moško
Nebol to zákerný zákrok súpera ani ťažké zranenie, ktoré by bolo na prvý pohľad vidieť. Obranca Matej Moško mal napriek tomu pauzu od futbalu takmer deväť mesiacov, hoci sa paradoxne nezranil na ihrisku. Musel totiž riešiť na futbalistu nezvyčajné ochorenie, ktoré ho takmer odstavilo od profesionálnej kariéry.

Nateraz je všetko zažehnané a vysoký stopér je plnohodnotnou súčasťou "B"-tímu.


zlyhávali mu dôležité životné orgány

Počas letnej prípravy pred aktuálnou sezónou bol Matej Moško súčasťou tréningového procesu "B"-tímu, s ktorým sa pripravoval na nový ročník ligy v domácim podmienkach. Po jednom tréningu sa však nevinná prechádzka zmenila na veľký problém.

„Bol som sa prejsť a niečo ma uštiplo do nohy. Najskôr ma to bolelo a hovoril som si, že to prejde. O pár dní na to som išiel na tréning, kde som sa cítil unavený. Nevládal som behať, bolel ma celý "človek". Po tréningu som si všimol fľaky po celom tele," priznáva rodák z Púchova, ktorý už mal podobné príznaky v mladosti. "Všetko som si nafotil a poslal rodičom s tým, že po šiestich rokoch sa u mňa asi objavila táto "choroba" znova. Išiel som na vyšetrenia, kde sa to potvrdilo a dva týždne som ostal ležať na internom oddelení v Považskej Bystrici. Zistili mi nedostatok krvných doštičiek, navyše môj imunitný systém začal na ne útočiť. Prejavovalo sa to napríklad tak, že keď mi brali krv, tak trvalo skoro polhodinu, kým sa rana zahojila. Navyše mi zlyhávali obličky a hrozila mi cirhóza pečene," hovorí mladý futbalista, ktorý mal napriek problémom s orgánmi vždy dostatok pohybu i kvalitnú stravu.

Príčinou bolo naozaj špecifické ochorenie - Idiopatická trombocytopenická purpura, u ktorej sa až pri 80% prípadoch nezistí, z čoho presne vznikla.

Maťovi následne v nemocnici zisťovali, čo mu na zriedkavé ochorenie najlepšie zaberie. „Podstúpil som tri liečby, pričom zabrala až tá tretia. Najskôr som bol na lôžku a potom ma po dvoch týždňoch pustili do domácej liečby. Bral som lieky na krv, pečeň, vnútorné krvácanie, aby sa telo z toho nejako dostalo."

musel to ešte risknúť 

Matej však doma iba neoddychoval, ale myslel aj na budúcnosť. „Bez futbalu som bol deväť mesiacov. Telo som nemohol zaťažovať fyzicky, čiže doma som viac-menej oddychoval, čítal som knihy. Po istom čase som sa rozhodol, že by bolo dobré niečo robiť. Spolu s otcom sme pozerali masérske kurzy, ale tam by sa v rámci praxe moje telo namáhalo. Spravil som si preto trénerskú licenciu a v rodnom Púchove som sa dostal ku kategórii U10. Pri malých futbalistoch som mentálne dozrel – keď som videl tú detskú radosť z futbalu, povedal som si aj ja sám, že to ešte teda skúsim na ihrisku."

Maťo sa chcel vrátiť, lekári však boli proti. „Agentúra, ktorá ma zastupuje, poslala moje lekárske správy zahraničným odborníkom, ktorí povedali, že s takou diagnózou nie je možné hrať. Nevideli ma však a ani nevedeli, že som sa medzitým dal dokopy, keď som začal postupne behať a pripravovať sa individuálne. Bol som ešte aj na kontrole u lekára, ale bol som nastavený tak, že keby mi aj nedovolili hrať, aj tak by som to chcel skúsiť. Búchal by som si hlavu o stenu, keby sa mi to v budúcnosti neprejavilo pri civilnom zamestnaní a ja by som už len špekuloval, čo keby..."

Ako si na tom momentálne, ako sa cítiš? „Cítim sa veľmi, veľmi dobre fyzicky aj psychicky. Niekedy možno pomôže takáto pauza od futbalu, aby človek dozrel nielen mentálne, ale aj fyzicky. Doprial som telu poriadny oddych, reset. Užívam si daný moment a neriešim, čo bude o týždeň, prípadne o dva. V každom tréningu idem naplno."

Od hospitalizácie cez domácu liečbu až po návrat do šatne to trvalo od letnej prípravy až po tú zimnú. „Chalani sa pozerali, či som to vôbec ja. Bolo to také zaujímavé, ale zobral som to pozitívne. Pribral som, pochopiteľne, asi 10 kilogramov. Napriek všetkým zákazom od lekárov som sa ale pripravoval samostatne. Pomáhal mi jeden človek z Púchova, s ktorým som chodil behávať, hrali sme aj bedminton. Aj otec chodieval so mnou behať. Práve títo dvaja ľudia, najbližšia rodina a pár blízkych pri mne stálo a pomáhalo mi. Počas mojej choroby sa ukázali naozajstní priatelia, najmä tí, ktorí ma boli pozrieť v nemocnici ako Roland Gerebenits či Jano Krkoška." 

neskladá zbrane

Prvý štart po dlhom výpadku bol v prípravnom zápase proti Slovácku. „Na začiatku som sa cítil divne a najmä na pozícii stopéra, ktorá je o veľkej zodpovednosti. Bol to divný štart, ale chalani mi pomohli, najmä skúsenejší hráči ako Viktor Pečovský. Naučil som sa nerobiť z toho veľké stresy, predsa ide len o futbal, hoci zodpovednosť, koncentrácia a motivácia na ihrisku musia byť."

Paradoxnejšie je, že Maťo celý čas vyzeral byť úplne zdravý, nezdobili ho žiadne barly či obväzy. „Je to vážna choroba, ale na druhej strane to nie je zákrok, aký mali napríklad Mišo Tomič alebo Vlado Majdan. Celkovo sa mi ale zmenil pohľad na život a užívam si každý deň. Neskladám však zbrane."

Maťo je tak aktuálne v mužstve našej rezervy, kde bude popri výpomoci z "A"-tímu bojovať o svoju šancu v II. lige. "Mal som možnosť ísť na hosťovanie, ale odmietol som. Povedal som, že radšej sa budem pripravovať tu v Žiline, kde to poznám, kde mi ľudia pomôžu a budú stáť pri mne. Som ochotný pobiť sa o miesto v zostave béčka. Trénujem na sto percent a keď príde šanca, pripravím sa na to," dodáva 21-ročný obranca Matej Moško.

Instagram feed #mskzilina