Anton Nemčík oslavuje životné jubileum: ”Túžil som vybehnúť na žilinský trávnik, to sa mi splnilo.”
Rodina Nemčíkovcov je spätá so žilinským futbalom ešte od federálnych čias. Vtedajšieho záložníka Antona Nemčíka pred bohatšou futbalovou kariérou zastavili zranenia, teraz v pozícii skauta však občas ovplyvňuje budúcnosť klubu viac ako niektorí na trávniku.

Čo musí spĺňať taký skaut? Ako si spomína na 90-te roky pod Dubňom? S jedným z najdlhšie slúžiacich ľudí v našom klube aj o jeho blížiacom sa životnom jubileu.


VRCHOL kariéry pod Dubňom

Momentálne obdobie nás všetkých vystavilo do mimoriadnej situácie. Dvojnásobne to platí vo futbalovom svete, kde určite dlhší čas nebude môcť Anton Nemčík plnohodnotne vykonávať svoju prácu skauta.

"Je mi smutno z toho, čo nás všetkých zastihlo. Verím však, že spoločne to zvládneme a vrátime sa čím skôr do starých koľají." Čo vám dáva táto situácia ako futbalovej rodine, ktorá nemôže robiť to, čo ju  baví najviac? "Samozrejme, všetkým nám chýba futbal. V rámci rodiny - asi aby sme si do budúcna vážili aj maličkosti, že sa spolu môžeme stretávať a rozprávať."

Poďme k vašej kariére, ktorá sa spája najmä so žltozeleným dresom.

"S futbalom som začínal v Považane Strážov, kde som chodil pravidelne na bicykli z rodného Horného Hričova. Tam som hrával žiacku súťaž a v pätnástich rokoch som sa presunul do Žiliny. Prešiel som si dorasteneckými kategóriami, a práve pri prechode do "A"-tímu Žilina vypadla. Vtedy prišiel pod Dubeň tréner Brückner, ktorý ma zobral do prípravy. Následne ma poslali na hosťovanie do Strážova. Za prvý tím Žiliny som tak nastúpil neskôr, až na jeseň 1991," priznáva vtedajší záložník ŠK, ktorý so žltozelenými v spomínanom ročníku 1. slovenskej národnej futbalovej lige obsadil 6. priečku. "V roku 1997, kedy som mal 27 rokov, som začal mať zdravotné komplikácie. Po konzultáciách s lekármi by ma buď čakala od futbalu pauza rok a pol, kde by mi museli operovať obe nohy, alebo by som musel zvoliť menšiu záťaž. Aj preto som zvolil druhú možnosť. Následne som teda pôsobil v nižších súťažiach v Rakúsku, v Kysuckom Lieskovci či neskôr v bratislavskej Vrakuni." 

Za vrchol kariéry tak určite môžeme označiť pôsobenie vo vtedajšej Mars Superlige za MŠK Žilina. "Určite. Ako mladý chlapec som chodieval na zápasy vo federálnej lige a túžil som vybehnúť na žilinský trávnik. Som rád, že sa mi to splnilo. Aj keď podmienky a aj samotné umiestnenia v tabuľke v tej dobe sa s dneškom nedajú ani porovnávať. Stretlo sa nás tu ale veľa chalanov z okolia, všetci sme hlavne chceli hrať za Žilinu. Raz to bolo v druhej lige o postup, inokedy v najvyššej súťaži. Pamätám si, keď sme postúpili a na Slovan Bratislava bol štadión už dva dni vopred vypredaný - predalo sa všetkých 13-tisíc lístkov."


futbalové "oko" nevyhnutnosťou

Ako sa blížila kariéra záložníka ku koncu, súbežne s tým prišla ponuka od vedenia šošonov do novobudujúcej sa mládežníckej akadémie.

"Po tridsiatke som ešte hral v nižších súťažiach mimo Žiliny, navyše som sa do toho vážne zranil. Síce som ešte potom dopomohol Lieskovcu k postupu do II. ligy, ale následne v roku 2004 mi volalo vedenie MŠK, ktoré chcelo v mládeži spraviť zmeny a angažovať do svojich štruktúr bývalých hráčov. Ponuku som prijal. Začínal som spolu s terajším trénerom U17 Slavom Konečným - Slavo ešte ako kustód pri "A"-tíme, ja som bol zas správcom na umelej tráve a popritom sme spoločne trénovali prípravky MŠK." "Tono" si prešiel u žltozelených naozaj všetkým, až prišla ponuka skauta. "Postupne sme sa presunuli ku starším žiakom a v dvojročnom cykle sme menili ročníky. Už vtedy som v pozícii trénera pokukoval ako "skaut" aj po ostatných hráčoch a snažil som sa ich osloviť cez rodičov. Nikdy som to nerobil vo vlastnom záujme, ale z lásky k žilinskému futbalu."

Pozícia skauta je pre viacerých futbalistov ideálnou prácou po kariére. Nie každý však na to má správny pohľad a odhad. "Samozrejme, skaut musí mať "futbalové oko" a nepozerať sa iba na momentálny stav u hráča, ale aj predvídať jeho vývoj do budúcna. Vždy sa snažím nájsť pre MŠK takého hráča, ktorý má šancu zastať si svoju pozíciu pri "site", ktoré je v U15, U17 i v projekte. Takže minimálne, aby zotrval v horizonte 4-5 rokov do kategórie U19 a potom už závisí od množstva okolností." Odkedy začal s prácou skauta, futbal sa za tie roky posunul dopredu o niekoľko stupňov. "Futbal napreduje najmä po pohybovej, atletickej stránke. Presadzujú sa dynamickí hráči s dobrým somatotypom, ktorí s určitosťou musia ovládať futbalovú abecedu."

Prešli vašimi očami teda všetky známe mená odchovancov, ktorí to dotiahli až do prvého tímu šošonov? 

"Pri mládeži je to tímová práca, niektorých hráčov odporučili iní tréneri a spoločne sme to doklepli pre Žilinu. História každého futbalistu je rôzna, niekedy to viselo na vlásku a hráč sa mohol rozhodnúť inak, svoju úlohu zohralo aj šťastie. Je to teda tímové úsilie a spoločnými silami to robíme pre MŠK."


Aj talentovanejší než Škrinka

Poďme konkrétne k hráčom, ktorých pozná aj futbalová verejnosť. "Mojou prvou lastovičkou bol Jakub Vojtuš, ktorý ma zaujal na turnaji v Myjave. Oslovil som ho a hneď súhlasil, že by to vyskúšal v Žiline. Vždy sme si hráča zavolali najskôr na skúšku, Jakub v modelovanom zápase strelil tri góly a presunul sa teda do Žiliny. Jeho futbalovú cestu pasovali viacerí odborníci veľmi vysoko," hovorí náš skaut, ktorý mal kľúčové slovo aj v príchode dnešného reprezentanta Slovenska. "Zaujímavým príbehom bol aj Denis Vavro, ktorý už bol vtedy rozhodnutý, že ide do Nitry. Našťastie sme sa poznali s jeho otcom z vojny. Tam sa to zlomilo - hovorím im, príďte sa aspoň pozrieť do Žiliny na naše podmienky. A nakoniec sa rozhodli pre MŠK a jeho futbalový životopis už poznajú ľudia v Žiline i na celom Slovensku."

Žiadny z hráčov nenapredoval len lineárne, o viacerých dlho nebolo počuť a zrazu... "Príbehy sú rôzne. Niektorí mladí hráči sa po prvej zmluve uspokojili, nadobudli pocit, že nemusia na sebe toľko pracovať... Naopak, niekto vyskočil nečakane, ako napríklad Dávid Hancko. Priznám sa - netipoval by som ani to, že Milan Škriniar raz bude kapitánom v Interi Milano. Naopak, väčší talent bol spomínaný Jakub Vojtuš, ale ten sa pohyboval iba v nižších zahraničných ligách, aktuálne je v Rumunsku. Rozhodujúci je prístup samotného chlapca, ako veľmi má rád futbal a kde sa s ním chce dostať. Každý z nich bojuje, raz je dole, inokedy hore. Nie je to teda len o prvotnom talente, ten už dávno nestačí."

Ako prebieha komunikácia s rodičmi, najmä, keď ide o mladý talent z iného kraja Slovenska, ktorý sa má presunúť na našu akadémiu? "Rokovania s rodičmi sú rôzne. Niekto povie áno automaticky, niekto špekuluje, plus do toho už vstupujú aj agenti," pousmial sa tréner a dodal: "Niekedy mám pocit, že agentov je už na Slovensku viac ako samotných hráčov. Je to každým rokom zložitejšie. Iste, aj ďalšie kluby budujú akadémie a tým aj nám vzrastá konkurencia. Avšak hráč, ktorý chce hrať za Žilinu, nerieši veci okolo a jednoducho sa sústredí iba na tréningy, zápasy."


kvalita, nie kvantita

Zmenili sa hráči za tie roky, keď prišli prvýkrát na akadémiu v porovnaní s dneškom, kedy už sú súčasťou "A"-tímu, resp. reprezentujú značku MŠK aj v zahraničí? "Povahy hráčov sa nemenia. Keď je raz niekto kamarátsky, vždy pozdraví. Záleží na charaktere chalana." V čom sú v globále dnešní hráči iní? "Hlavne majú vytvorené omnoho lepšie podmienky. V MŠK ideme do detailov, rozlišujeme hráčov a ich potreby, máme špecializovaných trénerov, ktorí odstraňujú ich nedostatky. Tie sú u každého hráča pochopiteľne iné."

Riaditeľ Akadémie MŠK Jaroslav Bačík medzi ostatnými razí aj heslo - Silný región, silný klub. Aký je zo skautského pohľadu žilinský, futbalový región? "Najlepšie pre samotný klub je, keď si dokážeme vychovať hráča od prípraviek, je nasiaknutý žilinským DNA a má vzťah k regiónu. Potrebujeme to však pochopiteľne vyšperkovať, doplniť káder. A práve tam je mojou úlohou od 13-16 rokov vyhľadávať chalanov. Tam sa pozeráme na hráčske funkcie, dostupnosť trhu. Určite neberieme kvantitu, ale kvalitu." Aj postupným progresom vo futbale je aktuálne veľmi ťažké presadiť sa v žilinskom prostredí v neskoršom veku. "Je to cítiť. Hráči, napríklad v 15 rokoch, ktorí prídu z nižšej žiackej ligy, už nemajú veľkú šancu adaptovať sa na vysoké požiadavky v tréningovom procese. To môže byť naozaj jeden chalan zo sto, čo to dokáže. Taký je trend. Aj preto som spomínal, že pre nás je najlepšie vychovať si hráča úplne od piky."


k jubileu plné, pozitívne tribúny

Čo je pre vás najväčšia spokojnosť? Čo vás pri práci skauta napĺňa šťastím? "Som spokojný, keď sa hráči, ktorí tu odmala vyrástli, presadzujú nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Som rád, keď klub dokáže fungovať z predaja hráčov a čiastka z transferu ide znova do infraštruktúry, zamestnancov a skvalitňovania našej práce."

Skúsený futbalový odborník má aj svojich nasledovníkov. "Starší syn Patrik hrával v MŠK, ale vybral sa na dráhu štúdia a popri škole trénuje v inom klube. Mladší Tomáš je aktuálne v projekte, kariéru mu trochu pribrzdili zranenia, ale dostal sa z toho a ide ďalej. Futbal je vrtkavý, situácia sa v ňom môže meniť zo dňa na deň. Samozrejme, bol by som ale rád, keby sa ďalší Nemčík prepracoval až do zostavy "A"-tímu."

V tomto mesiaci zároveň oslávi "Tono" Nemčík okrúhle, životné jubileum. Viac ako polovicu svojho života je spojený s MŠK. Čo si želá? "Hlavne teraz po zdravotnej stránke - aby boli ľudia v poriadku. Už navždy budem spomínať, že na moju 50-tku tu bola tákato neobvyklá situácia. Želám si, aby sme po tejto kríze boli ku sebe ľudskejší a viac si navzájom pomáhali. Väčšina môjho života bola spätá s klubom - či to bol ZVL, ŠK alebo aktuálne MŠK Žilina, no štadión je stále na rovnakom mieste. Najviac by som si prial, aby bol žilinský divák na tribúnach čo najpočetnejšie zastúpený. Nech nehľadá iba negatíva, ale teší sa z množstva pozitív, ktoré MŠK naozaj ponúka," hovorí Anton Nemčík, ktorý 17. apríla 2020 oslávi polstoročnicu.


Instagram feed #mskzilina