”Prial by som si ešte zažiť plný štadión a tú atmosféru, či už ako fanúšik alebo tréner,” hovorí Mário Pečalka
Jeho futbalový príbeh sa vymyká azda všetkým zvyčajným cestám. Keď ešte v 22 rokoch pracujete na píle, myslieť na skupinovú fázu Ligy majstrov by sa zdalo viac ako neuskutočniteľné. Mário Pečalka to ale dokázal a pri jeho mene si fanúšik MŠK spomenie na doteraz najúspešnejšie obdobie klubu.

Ktorý zápas by si "Pečala" zopakoval? Prečo neuspel pod Dubňom v žiackych časoch a čo by povedal svojmu 20-ročnému ja teraz?


Obranca Mário Pečalka patrí k symbolom úspešných rokov žilinského futbalu, ktoré podčiarkli účasti v skupinových fázach Pohára UEFA a aj Ligy majstrov. Ku klubovým úspechom rodáka z Rudiny patria dva slovenské tituly a dva národné Superpoháre so Žilinou. Dokopy odohral za MŠK 127 stretnutí, v ktorých strelil 5 gólov.


"sci-fi kariéra"

Mário, začnime od konca. Po tvojej profesionálnej kariére, ktorú predčasne ukončilo v 32 rokoch zranenie chrbta, si dlho bez futbalu nevydržal. Kedy si si uvedomil, že to nepôjde?

"Po kariére som rozmýšľal, čo ďalej. Chcel som rozbehnúť istý biznis, ale nesedelo mi to a po ročnej skúsenosti som zistil, že tadiaľ moja cesta viesť nebude. Hral som futbal od malého chlapca, vyrastal som na manuálnej práci na dedine, preto to bol pre mňa menší nezmysel. Snažil som sa nájsť cestu späť k futbalu, začal som trénovaním malých chlapcov na školách, neskôr som trénoval mužov Krásna a až následne som sa dostal do Akadémie MŠK."

Pýtame sa aj preto, pretože tvoj futbalový príbeh bol naozaj netradičný a zaujímavý. Ako sa za ním spätne obhliadaš?

"Keď sa na neho pozerám aj z pohľadu žilinskej filozofie, neviem si predstaviť, že by sa niekto "mojou futbalovou cestou" dostal v 23 rokoch do "A"-mužstva z dediny. Príde mi to trochu ako sci-fi. Ten chlapec by musel byť mimoriadne talentovaný, musel by to byť menší zázrak. Doba bola vtedy trochu iná - aj futbalové myslenie, aj myslenie majiteľov."

Aj kvôli tomu si mal svoju profesionálnu kariéru pomerne krátku. Čo by si v tomto kontexte odkázal svojmu 20-ročnému JA?

"Odvíja sa to od možností, ktoré vtedy boli. Už ako malý chlapec som sa videl vo futbale. Zdravý, sedliacky rozum mi kázal trénovať a zlepšovať sa. Bol som samouk, skúšal som posilňovňu, behy do kopca. Keďže som si už prešiel vo futbale svoje, odkázal by som môjmu mladšiemu ja, že tréning je nesmierne dôležitý z pohľadu budovania. Základ si môže každý chalan spraviť taký silný, že na ňom môže postaviť "hocičo" vo futbalovej kariére. Aj to ich môže pri správnom zaťažení pripraviť na to, aby sa vyhli zraneniam. "Dobre trénuj a potom budeš odolný voči zraneniam, čím budeš celkovo silnejší", to je môj odkaz."


profesionálny futbal? ani mi to nenapadlo

Poďme postupne odokryť tvoju kariéru. Vynikal si v Rudine, a tak si šiel na skúšku práve do Žiliny. Už tam si sa prvýkrát priblížil šošonom. Neuspel si však, prečo?

"Bola to kategória starších žiakov. Ja som sa tam strácal, boli tam oveľa kvalitnejší futbalisti a jednoducho som nemal nárok, aby som sa presadil. Nemal som ani sebavedomie, v mládežníckom veku som bol bojazlivý a zakríknutý. Až postupom času som sa okresal. Vtedy tam bol napríklad Maťo Ďurica, ktorý bol skvelý technik a mohol som mu iba v dobrom závidieť."

V 22 rokoch si hral stále za Rudinu, ktorá pôsobila v III. lige. Rozmýšľal si ešte vôbec nad tým, že si zahráš futbal na najvyššej úrovni?

"Úprimne ma to ani nenapadlo. Aj samotnú skúšku do Slovana Bratislava, kde vtedy hľadali futbalistov, som bral tak ležérne. Tak reku pôjdem to vyskúšať, zahrám si na tréningu a pôjdem späť domov. Bolo mi to úprimne jedno, neveril som tomu. Ani som tam popravde nechcel ísť, ale známy ma prehovoril. Zobral som kopačky do igelitky a šiel si zatrénovať do Slovana."

Kedy nastal u teba okamih, že si si povedal, že by si sa mohol futbalom živiť?

"Keď som začal v Slovane a boli so mnou spokojní, tak sa to vo mne začalo lámať. Mal som možnosť niečo dokázať, tak som sa snažil. Na tréningové dávky, ktoré boli pod nebohým trénerom Adamcom, som nebol zvyknutý. Nepoznal som dvojfázové tréningy, to bolo neskutočne náročné. Možno ani moje telo nebolo na to pripravené po fyziologickej stránke."

Až v 24 rokoch si sa dostal do Žiliny, i keď to ešte nebolo "to pravé". S akými pocitmi si ale sa vrátil domov?

"Žilinu som vždy bral ako domov, rodisko, kde som sa narodil. Bol som spokojný, že sa mi to podarilo. Nedával som si v klube žiadne ciele, čo ma odľahčilo. Hovoril som si - trénuj a uvidí sa, čo bude. Nerobil som na seba tlak. Tak, ako som to vtedy cítil, tak som to robil."


zažiť spartu (bez dopingovky) ešte raz

Nebol si však oporou tímu, aj preto si vyskúšal hosťovania v Lučenci a Interi Bratislava. Až v 27 rokoch si si začal po návrate vydobýjať svoje miesto v žilinskej obrane.

"Konkurencia bola veľká, preto som si nerobil veľké nároky. Iba som poctivo trénoval a chodil som hrávať predovšetkým za "B"-tím vtedajšiu III. ligu. Úprimne mi to prišlo fajn, pretože na túto ligu som bol zvyknutý ešte z Rudiny a darilo sa mi tam. Mal som tam pohodu a fungovalo mi to. Niektorí boli frustrovaní, že musia ísť hrať za "B"-tím, ja som bol, naopak, spokojný. To je veľká vec - keď je niekto spokojný s tým, čo robí, tak je schopný napredovať."

Aj zranenia spoluhráčov prispeli k tomu, že si sa napokon dostal na úplné výslnie.

"Áno, viacerí chalani sa zranili, viacerí zas podávali striedavé výkony. Vtedy ma začal nasadzovať tréner Vrba na post stopéra s takým otáznikom, či by som to zvládol. Mne to vtedy bolo absolútne jedno, kde budem hrať. Moja pozícia "šestky" bola obsadená Zdenom Štrbom, ktorý hral vo výbornej fazóne. V tej dobe by som šiel asi aj do brány."

Vo svojej najlepšej fazóne si zažil zároveň najlepšie obdobie klubu. Lepšie to asi pre teba vyjsť nemohlo. Čo ti najviac zarezovovalo z Pohára UEFA, Ligy majstrov?

"Možno prvotný postup do Pohára UEFA na ihrisku v Levski Sofia, ktorý bol emotívny. Nemyslím si, že nám niekto veril, že by sme mohli v Sofii vyhrať a postúpiť. Ani samotný zápas tomu nenasvedčoval. Bol to poriadny kolotoč, mali sme tam obrovské šťastie. Šťastie je pri futbale veľmi dôležité. Hlavne pri nás - Slovákoch - keďže si nemyslím, že budeme futbalová veľmoc a zvlásť slovenské kluby v európskych súťažiach. Pri chcení, dobrom tíme a šťastí sa to dokázať dá. Nezabudnuteľných spomienok bolo viac - na sociálnych sieťach bežali góly z Aston Villy, čo sú krásne spomienky. So Spartou Praha to bolo krásne v play-off Ligy majstrov. Už len dostať sa medzi tú elitu a okúsiť si atmosféru okolo toho je úžasné. Na to človek nezabudne nikdy. Ten pôžitok z toho nič nenahradí, zažitok z toho je naozaj nádherný."

Emotívne oslavy postupu v Sofii, ktoré znamenali postup do skupinovej fázy Pohára UEFA.

Ktorý zápas by si chcel prežiť, zažiť ešte raz?

"Dvojzápas so Spartou, to bolo úžasné. Všetci fanúšikovia tým žili, všetko vyšlo dokonale. Poviem ale úprimne - som "neveriaci Tomáš" a príliš som tomu neveril, že by sa nám podarilo cez Spartu postúpiť. To boli nezabudnuteľné okamihy. A keď som si chcel po postupe vychutnať slávnostný okruh s fanúšikmi hneď po zápase, kedy bežíme okolo štadióna, tak ku mne pribehol asistent trénera, že musím ísť na dopingovú kontrolu. Vtedy som bol veľmi nahnevaný, že som si to nemohol vychutnať. Inak to však bolo úžasné - skvelá atmosféra, plný štadión. To by som si ešte prial prežiť so Žilinou ako fanúšik alebo tréner. To je moje zbožné prianie, uvidíme, či sa to podarí."

Mário Pečalka v "rudom"? Asi každý vieme, z ktorého zápasu je táto ďakovačka.


hviezdy sú na nebi

Aj kvôli všetkým týmto okolnostiam si asi len málokto zaslúžil obliecť žltozelený dres viac ako ty.

"To musia posúdiť iní. Nikdy som sa na nič nehral a nemám to ani rád, keď sa niekto hrá na hviezdu. Nikdy mi to nebolo vlastné. V aktuálnej situácii, v akej sa svet nachádza, je čo z tých hviezd? Hviezdy sú iba na nebi. Iba ľudia robia z futbalistov hviezdy. Je to príjemné, keď vás fanúšikovia pochvália. Mal som aj obdobie, kedy po mne fanúšikovia kričali a pískali, kedy som bol "drevený". Nikdy by som teda nepovedal, že som si to zaslúžil. Bol som rád, keď boli, resp. sú všetci spokojní. To je moja devíza, tak by to malo fungovať."

Minimálne by si mohol rozdávať motivačné rady, že nikdy nie je neskoro.

"To v každom prípade. Úprimne povedané - to nik nevie. Ani my mládežnícki tréneri nemôžeme presne vedieť, kto kedy vystrelí. To sú iba domnienky. Je veľa šikovných chlapcov v akadémii, ale ukázať na tohto prstom, že bude šikovný futbalista, to si pri všetkej úcte ešte netrúfam. Vidím tam však veľkú kvalitu, ktorá by časom mohla urobiť veľké veci vo futbalovej kariére."


predstavuj si, čo bude po zápase

Štvrtú sezónu pôsobíš aktuálne ako mládežnícky tréner MŠK, aktuálne pri projekte, kde sú hráči na rozmedzí mládežníckeho a seniorského futbalu. Akí sú dnešní futbalisti?

"Sebavedomí. Mne to v ich rokoch chýbalo. Celkovo sú teraz hráči vo vrcholovom futbale sebavedomí. Ich vystupovanie na ihrisku je nekompromisné, vedia, čo chcú a majú hrať. Získavajú ho samozrejme postupne vekom. Nedá sa to hneď naučiť, natrénovať. Musia si to sami prežiť, okukať sa. Každý jeden to prežíva inak, každému pomáha niečo iné."

Aké kľúčové rady či zásady pomáhali tebe počas kariéry?

"Keď som šiel na trávnik, vždy som si predstavoval, aká bude nálada po zápase, keď sa vyhrá. Všetky tie pozápasové pozitívne veci, snažil som sa to vychutnať si. Na to som sa stále tešil a pripravoval sa tak, že viem, aké to je, keď vyhráme. Preto som išiel do zápasu na maximum - 90 minút musím zvládnuť a viem, že ma po nich čaká príjemná odmena."

Vidíš ty u tvojich zverencov chyby, ktoré si možno robil aj ty? Sústreďujú sa na veci, ktoré sú nepotrebné?

"Použijem trénerskú frázu - u každého je to individuálne. Každý z chalanov je iný - niektorý pokojný, flegmatik, iný zas nervák a výbušný typ. Treba to vždy skĺbiť tak, aby každý našiel v sebe kľúč, ktorý mu bude fungovať. To je zároveň najťažšie - nájsť svoj vlastný kľúč, ktorý mi bude v rozhodujúcich okamihoch fungovať a pasovať. Aj v trénerskej kariére bude človek naberajúcimi skúsenosťami reagovať inak, lepšie."

Aj doma máš dvoch chlapcov, synov. Uvidíme na trávniku v budúcnosti ďalšieho Pečalku? 

"To je ešte v začiatočnej fáze. Nedovolím si povedať, či z nich vyrastú futbalisti. Keby boli, tak by som bol rád. Keď nebudú, nebudem z toho robiť tragédiu. Je veľa vecí na svete, ktoré sa dajú robiť a dajú sa robiť dobre. Až čas ukáže. Hlavne, nech sú teraz zdraví, a to nielen oni."


Facebook